YMS na Tour de Gas 2010

Tour de Gas je cyklistické podujatie, ktoré sa každoročne organizuje na Slovensku a v okolitých krajinách, ktorého sa zúčastňujú pretekári, ktorí pochádzajú z oblasti plynárenstva. Jedná sa väčšinou o ľudí, pre ktorých je cyklistika predovšetkým zábavou, ale svojou náročnosťou sa vyrovná mnohým podujatiam určeným pre aktívnych športovcov.

Pre YMS bolo v tomto ročníku, ktorý sa konal v dňoch 11. až 15. septembra 2010, novinkou účasť vlastného aktívneho zástupcu. Do súťažného pelotónu sa zapojil Andrej Mellen, obchodník, ktorý sa v plynárenských kruhoch pohybuje pravidelne. Preto sme ho požiadali, aby nám porozprával o tom, ako on prežíval závod. Lebo veď čo je presnejšie, ako svedectvo „insidera“.

Andrej, viem o tom, že si pred pretekom absolvoval intenzívnu jednotýždňovú prípravu. Prvá etapa v dĺžke 170 km viedla z Nitry do Veľkých Zlieviec. Ako si zvládal tento rozbeh po náročnom tréningu?
Príprava začala už skôr, na stacionárnom bicykli. Musel som sa otestovať, či vôbec dokážem hodinu v kuse šliapať. Po utvrdení sa, že to dokážem, som si kúpil závodný bicykel. S jeho testovaním to už bolo náročnejšie. Tvrdá úzka sedačka ma poznačovala každým kilometrom a môj zadok zažíval stredovek. Po prvých okruchoch do 100km okolo Nitry som sa teda rozhodol absolvovať tvrdé týždňové sústredenie s aktívnym pretekárom v okolí Hradca Králové.
Môžem len skonštatovať, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. 170km nie je na rovinke málo, ale nie je to ani veľa, pokiaľ neprší. Nám však lialo celú cestu. Po tejto skúsenosti musím skonštatovať, že neexistuje nepremokavé oblečenie. Vetrovka mala o 10kg viac ako za sucha a po tvári sa nám robili olejové škvrny, ktoré sa nám celou cestou nanášali z vody, ktorú na nás fŕkali bicykle idúce pred nami. Tí, čo nešli dosť dynamicky a stratili telesnú teplotu, boli nútení dokončiť etapu v autobuse. Z tohto dôvodu som sa po prvej prestávke dal preradiť do rýchlejšej - modrej skupiny, s ktorou som etapu úspešne dokončil.

Druhý deň na vás čakal krátky dojazd do Lučenca a potom 31-kilometrová časovka. Podarilo sa ti po daždivej prvej etape nájsť dostatok síl na časovku?
V prvej etape šlo o výdrž. Záťaž nebola taká prudká, výškové prevýšenie bolo minimálne. Takže po hmlistom ráne, keď vykuklo slniečko, sme sa tešili na vzájomné meranie síl a dokazovanie si výkonnosti.  Ja som pokračoval v modrej skupine, nakoľko som po prvom dni vedel, že zelená (pomalšia) skupina nebude pre mňa výzvou. O to viac som chcel miešať poradie na čele modrej skupiny. Premotivácia sa prejavila v naháňačke mojich súperov, ktorí štartovali predo mnou. Míňal som jedného za druhým a posilnený týmto úspechom som neváhal riskovať pri zjazdoch. Nezabrzdilo ma ani opakované padnutie retiazky pri stúpaniach. Jeden zjazd sa mi však skoro stal osudným. V pravotočivej zákrute v lese, kde mokrá vozovka s napadaným lístím vytvorila doslova klzisko. Uvedomujúc si tento fakt som sa snažil prispôsobiť rýchlosť podmienkam a stlačil som zadnú brzdu. V tom momente ma moje zadné koleso začalo predbiehať a ja som si uvedomil, že pri rýchlosti 50km/hod ma budú zoškrabovať zo stromu z približujúceho sa lesa ako neúspešnú vevericu. Neostávalo mi teda nič iné ako sa pripraviť na kontrolovaný pád, ktorým by som sa vyhol preletu cez les. Podarilo sa mi uvoľniť jednu nohu zo stupačky, oprieť ju o asfalt a pripravovať sa na pád v hlbokej priekope. Na moje prekvapenie ma však priekopa nezastavila, ale skorigovala môj smer na rýchly prejazd cez zelinu a hlinu v nej. 
Šanca vyviaznuť bez vážnejšieho zranenia bola na 50% zažehnaná, stále mi však hrozilo, že ma priekopa vyvrhne do lesa, kde by sa so mnou stromy nepárali (alebo párali?). Zvolil som teda možnosť control damage a uvážene som sa zvalil na pravú stranu priekopy bližšie k ceste. Tá ma našťastie vyhodila späť na cestu, kde som sa šúchal asi 20m po pravom boku stále jednou nohou zakvačený k bicyklu. Bez vážnych zranení, so škaredo oškretou pravou rukou a nohou, vypľujúc zeminu a trávu zo zubov, som sa rozhodol pokračovať ďalej. Aj napriek všetkým prekážkam som nakoniec skončil šiesty, čo na môj prvý štart v pomerne silnej modrej skupine prekvapilo nejedného starého „harcovníka“.

V pondelok vás všetkých čakala najkratšia etapa z Lučenca do hrádku v dĺžke „iba“ 92 km. Bola to skutočne len oddychovka, alebo dala tiež poriadne zabrať?
Pozerajúc na výškové prevýšenie tejto etapy sme šípili, že nás čakajú horšie časy a že po dvoch dňoch si užijeme poriadne kopce. Bohužiaľ, mapy neklamali. Hore, dole, hore, dole... ako na hojdačke, alebo ešte niekde inde :-). Takto stručne sa tá zhodnotiť tretia etapa, ktorú sme zavŕšili 7km rebríkovým stúpaním do Hrádku. Skutočne impozantné ukončenie, kde mi odišli kolená, pretože som chcel potvrdiť dobrý výsledok časovky a na kopec som vyliezol ako tretí. Až v kopcoch sa ukáže, ako ktorý pretekár je v skutočnosti na tom s kondičkou.

Podľa itinerára ste v utorok mali prekonať na trase 125 km z Hrádku do Zvolena veľké výškové rozdiely v okolí Poľany. Poznám ten kraj, chodievam tam lyžovať, preto viem, že to muselo byť nesmierne náročné.
Nuž, neklameš. Niekedy som si myslel, že idem hore po zjazdovke a po 15km stáleho stúpania som veril, že už nič horšie nemôže prísť. Po rovnako dlhom zjazde, ktorý sme si skutočne užili a kde sme niekedy dosahovali rýchlosť až 75km/hod., nasledoval prejazd do Očovej, cez nevinne vyzerajúci kopec za Hriňovou. Ten nás však tým, že sme nevedeli do čoho ideme, poriadne potrápil. Navyše aktívny člen našej modrej skupiny Eroz Csaba (Ramazotti) sa rozhodol prejsť do červenej skupiny, no po siedmom defekte v teň deň sa pridal nazad k nám. Ale rozhodol sa dohoniť už dávno stratenú červenú skupinu, navyše skladajúcu sa aj z aktívnych cyklistov. Sprievodné vozidlo našej modrej skupiny ho teda pustilo na sebevražednú naháňačku s prosbou na mňa, aby som šiel s ním, lebo Maďar by sa mohol pri Očovej ľahko stratiť.
Vydali sme sa teda na bezhlavé 30km dlhé prenasledovanie červenej skupiny v protivetre. Maďarsko-slovenský tandem však vydržal len 20km, keď už-už mal na dohľad vytúžený cieľ, keď tu zrazu Mr. Defekto dostal ôsmy defekt. Po pár minútach sme dušu síce vymenili, ale to už nás predbehla naša modrá skupina. Navyše, po mojom nasadnutí na bicykel sme zistili, že defekt mám aj ja. Počkali sme teda na servisné vozidlo, ktoré uzatváralo najpomalšiu zelenú skupinu a defekt opravili aj mne. Posledných 10km v šere sme sa ako poslední dotrmácali unavení a zničení do hotela vo Zvolene.

Posledná 125 kilometrová etapa viedla zo Zvolena do Nitry, teda oproti predošlým dňom viac menej po rovine. Zostal ti dostatok síl, aby si si užil rýchlu jazdu do mesta, kde v súčasnosti žiješ?
Zas také rovinaté to nebolo. Prechádzali sme predsa cez Štiavnické Bane, ktoré nám dali poriadne zabrať. S obviazanými kolenami, nadopovaný rýchlym cukrom, hroznom a banánmi sme sa už všetci tešili na koniec. Posledné kilometre sme si užili, otvorili fľašu šampanského a pripili si na naše výkony. Bohužiaľ, po predčasnej oslave, jeden náš člen pri brzdení z kopca stlačil prednú brzdu a preletel cez riadidlá a zlomil si kľúčnu kosť.

Andrej, všetci ťa poznáme ako človeka, ktorý má k úsmevu a humoru veľmi blízko. Boli situácie, kedy ti zmrzol úsmev na tvári? Alebo je tvoja veselá nátura nezlomná?
Tak ako ma poznáte z kancelárie, snažil som sa dobrú náladu a humor zaviesť aj do nekonečných stúpaní. Po absolvovaní pár horských sediel som neraz držal bicykel nad hlavou s úmyslom hodiť ho do zeliny a sadnúť na autobus. Pamätná je aj chvíľa, keď som po absolvovaní jedného nekonečného kopca plynulo konverzoval s Mr. Schnitzlom (rakúsky účastník) a kolegovia si mysleli, že mi šiblo, lebo dovtedy ma nemecky hovoriť nepočuli :-). Dookola sa opakujúcim pokrikom na okoloidúcich, či predbiehajúcich kolegov „nazdáááár“, sa mi darilo vyčarovávať úsmev aj na zničených jedincoch. Na otázku spolušliapajúceho kolegu do kopca: „Čo, Andrej, teba zlomí, že dokážeš srandovať aj v takejto chvíli?“ som odpovedal: „Nič. Ale, predsa som jednu vec našiel. Červená skupina, tí by ma vedeli zlomiť. To jediné by mi zavrelo hubu, ale neboj sa, budúci rok budem liezť na nervy aj im“:-).

Na záver všetečná otázka: už si uvažoval o tom, či sa pretekov zúčastníš aj na budúci rok?
Bol to pre mňa neskutočný zážitok, kde som spoznal výnimočných ľudí. Tak ako sa hovorí, príležitosť robí zlodeja, tu utrpenie stužilo kolektív a vytvorilo krásne priateľstvá. Moja odpoveď teda znie, určite áno.

Zhováral sa Jozef Izakovič